Pred pár dňami skončili parlamentné voľby v Nemecku. Zvíťazila pravica CDÚ/CSÚ súčasnej premiérky Angely Merkel s výsledkom takmer 40%. Socialisti z SPD dosiahli výsledok o 10% horší. Zaujímavý ani tak nie je výsledok, ako skôr skutočnosť, že obidve kľúčové strany Nemecka získali najhoršie výsledky za posledné desiatky rokov. Podľa politických pozorovateľov je to dôsledkom toho, že tieto dve tradične súperiace strany pravice a ľavice vytvorili vládnu koalíciu, ktorá vládla v uplynulom období. Zo špekulácií a ústupom z vlastných programov obidve strany obvinili ich sympatizanti a voliči. Napriek dobrému úmyslu politikov vyriešiť politický pat, volič sa cítil oklamaný a podvedený. Nemecko samotné trpelo najviac, vládlo ústupkami a kompromismi. Teraz sú v očakávaní, ako sa nový víťaz volieb popasuje s krízou.
V Česku sme boli svedkami niečoho podobného. Pravicová ODS za predsedníctva Václava Klausa a ľavicová ČSSD za vedenia Vladimíra Zemana taktiež v snahe vyriešiť patovú situáciu dospeli k riešeniu, ktorým bola koalično–opozičná zmluva. Najsilnejšie strany Česka si podelili ústavné funkcie bez toho, aby sa spýtali svojich voličov, či súhlasia. Zariadili to bez nich. Aký bol následne vývoj, vidíme u našich susedov dodnes. Predseda ČSSD Jiří Paroubek nedokáže komunikovať s predsedom ODS Mirkom Topolánkom, občan zostáva niekde v úzadí. Výsledok - politický chaos, neschválenie Ústavnej zmluvy EÚ, obrovský schodok verejných financií, odloženie predčasných volieb, urážanie Ústavného súdu a neľútostný politický boj, kde sa politici zmenili na gladiátorov, ktorí nikomu nič nedarujú.
Prečo to spomínam? Pred pár dňami zverejnil denník SME rozhovor s naším predsedom Mikulášom Dzurindom. Novinár zjavne považoval za kľúčovú otázku povolebnú koalíciu zo stranou SMER-SD. Predseda, tak ako niekoľko krát predtým sa jasne vyjadril, (parafrázujem) že SDKÚ-DS nikdy nevstúpi do vlády so stranou SMER. Nasledovala otázka, či je to konečné, či to nebodaj nie je len taktika? Odpoveď bola jasná a pre mňa zrozumiteľná. Týmto by sme oklamali našich voličov a tí by nám to nikdy nezabudli.
Ponúkam Vám, vážení čitatelia dva príklady z blízkeho zahraničia, ktoré okúsili takéto riešenie. Nedopadlo to práve najlepšie, dôsledky nesú stále. Záverom mi preto nezostáva nič iné, len povedať, Mikuláš Dzurinda mal pravdu.

29. október 2009, Martin Baník